Hoci sa teraz môže veselo prívlačovať , v posledný deň zákazu som sa vybral na Maru s trochu netradičnou výbavou. Mojou „zbraňou“ bola muškárka a zásoba čerstvo naviazaných strímrov imitujúcich rôzne rybky. Prvý vlak mi ušiel s pred nosa. Ako som vybehol na perón, usmiaty výpravca si akurát vtedy dával zelený terčík pod pazuchu. „No teda – nič to, pôjdem na ďalší“ - pomyslel som si a išiel pozrieť do vestibulu ďalší. Išiel mi za dvadsať minút – teda akurát vrátiť sa domov po telefón. Čo ak by to Majku chytilo a mne bude vyzváňať v chodbe na poličke? Vlak som s prehľadom stihol a po odpísaní spiatočných vlakov vykročil smer skaly. Neďaleko podchodu už boli dvaja páni, tentoraz nemali nič no neskôr mali chyteného pleskáča.
Presunul som sa do rožku, v treťom priesaku boli nejaký nocujúci rybári. Videl som ako asi po hodinke ťahali nejakú rybu, asi kapríka. V rožku som sa obliekol do skafandra, naviazal strímer, skontroloval uzlíky a začal prvé hody s muškárkou na Mare. Keďže som prišiel ešte pomerne ráno, slnko bolo už hore, ale tam v tej strane bol ešte tieň. Ryby lovili, všetko to špliechalo, rybky len tak zavše vyskakovali. Zavše zalovila aj poriadna ryba, možno boleň alebo pekný pstruh. Hneď predo mnou zalovila ryba, rybky povyskakovali. Poznáte ten pocit, to napätie, ten pocit nedočkavosti. Rozšvihal som sa a hádžem prvý hod do rozplývajúcich sa krúžkov. Zrazu záber – sekám ale háčik míňa. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. Znovu hádžem ale rybka sa asi zľakla, , snažím sa hádzať čo najďalej. Stále rybky okolo mňa vyskakujú, keď tam hodím, začnú vyskakovať na strane, z ktorej som to práve vytiahol.
Postupne vchádzam do vody, najprv po kolená, potom až po pás. S polarizačkami vidím perfektne na dno. Vidno, ako bola voda nízko, ako sa brehy zazelenali, ako vyrástli rastliny aj vyše pol metra. Voda však stúpla a celú túto „lúčku“ zatopila. Pomedzi tieto rastlinky sa preháňali nekonečné kŕdliky malých rybiek, občas sa medzi nimi zablískali beličky. No proste jedno úžasné divadlo. Postupne hádzajúc idem od rožku vodou až ku strednému priesaku. Slniečko vychádza viac a viac ale voda je studená, cítim ako mi krehnú palce keď naväzujem iný strímer. Zavše ma od zimy len tak strasie. Ako tak mením strímer za strímrom, skúšam, naviazal som si žltý so zlatou hlavičkou.
Znova som tam kde som začínal, presný a ďaleký hod ide do tej jamy v rožku. Chvíľočku čakám, nechám ho klesnúť, čo ak by boli hlbšie, začínam trhano sťahovať novú potápajúcu šnúru , keď tu zrazu – bum ! Špička smeruje prudko hore a je tam - konečne ryba ! Bojuje dobre ale hneď viem , že to je okúň. Chytený je dobre a po pokochaní a odfotení putuje späť. Fú – pomyslím si, paráda, tak konečne sa mi splnil dávny sen, chytiť okúňa na strímra. Nebol to obor, ale o to mi vôbec nešlo. Ako bolo slnko čoraz viac a viac bolo vyššie, zväčšovala sa aj aktivita a možno aj dráždivosť farieb strímrov. Postupne som znova prešiel vodou až do prostriedku priesakov a pochytal aj iné, menšie ostriežiky. Veľa mi však aj vyšlo, buchli do neho a to bolo všetko. Pár krát som z hĺbky vytiahol prenasledujúcu celú partiu naježených ostriežikov. Ako som tak stál a hádzal medzi prvým a druhým priesakom, zbadal som zablisnutie neďaleko mojej ľavej nohy. Bol som už vyše pása vo vode keď som videl, ako mi popred nohy pomalinky pláva šťuka. Mieru určite nemala, mohla mať tak do 60 cm. Chvíľku zastala, ako keby si ma chcela prehliadnuť, kto to múti vody v jej zatopenom kráľovstve. Keď si ma obhliadla, pekne sa po druhej strane vytratila.
Ryby boli už čoraz menej aktívnejšie, pravdepodobne už dobre nakŕmené, na zatopenej plytčinke pred prvým priesakom občas voda zvrela a keď som sa tam otočil, videl som ako strieborné záblesky unikaujúce rybky pred predátorom. Čas už pokročil a ja som sa pozeral čoraz častejšie po hodinkách aby som sa včas prezliekol a pobalil a vykročil na stanicu. Ešte posledných pár hodov na rozlúčku a vyziabnutý som vyšiel z vody. Bŕŕŕ – ale je studená, tešil som sa na cestu na stanicu, ako si rozhýbem krv v tele a stuhnuté nohy. Pred podchodom som sa obrátil ešte raz k priesakom a skalám a pomyslel si, že o dva dni som tu zas ale tento krát s mne najbližšou – prívlačkou. Príhody s ňou ale nabudúce.
